Návšteva u Šupináčov

Niečo o kaproch

Ryba, s ktorou sa stretávam takmer v každom jazere, priehrade alebo v rieke. Nájdete ju na Štrkovci, v Seneckých jazerách, Dunajskej Lužnej, Vojke, v Dunaji a jeho ramenách, na Zlatých pieskoch, Oravskej priehrade, teda skoro vo všetkých vodách Slovenska.

Abstrakt z práce – Referáty.atlas.sk/Kapor (autor – wetko):
    „Eugen Kornel Balon vo svojej knihe RYBY SLOVENSKA uvádza, že pre jeho dobré rastové vlastnosti a kvalitu jeho mäsa ho poznali ešte v prvom storočí pred našim letopočtom Rimania, ktorí mali nad Dunajom početné osady, dokonca, že ich z Dunaja neskôr previezli do Talianska a tiež iných štátov.

Rimania teda čiastočne vyšľachtili divého dunajského kapra – SAZANA v rybu rybničnú a rozšírili ho takmer po celej západnej Európe, pričom divý kapor SAZAN si v Dunaji zachoval pôvodnú formu, nezmenenú ako pred dvoma tisícmi rokov. Okrem Dunaja sa sazan vyskytuje v prítokoch Stredozemného, Čierneho, Kaspického a Aralského mora. Druhé rozšírenie kapra je Ázia a oblasť Tichého oceána.

Kapra, ako nežiadúcu rybu pokladajú v Austrálii, kde sa premnožil a rýchlo rastie, ohrozuje iné druhy. Šľachtenie kapra trvá už po dve tisícročia, preto nadobudol také rozmanité formy, aké má dnes. Pri tomto šľachtení sa chovatelia predbiehajú, aby ich kapor niečím výnimočným vynikol od ostatných doteraz existujúcich. Takto vznikli kapre, ktoré boli vyšľachtené do obrovských výšok a šírok, či rozmanitosti farieb. Dokonca šľachtitelia upravujú aj ich hlavy, aby boli čím menšie a od hlavy kolmo naberali výšku, ako by boli hrbaté.

Najviac sa divému kaprovi podobá šľachtený kapor ŠUPINÁČ, ktorého celé telo pokrývajú šupiny. Tie sú pevne spojené za pomoci blany s kožou ryby. Samozrejme, tvarom sa od neho líši hlavne výškou, mohutnosťou a aj menšou chvostovou plutvou.

Opakom tohto kapra je kapor bez šupín, takzvaná zrkadlová forma. Jeho telo pokrýva iba hladká koža, najčastejšie hnedá, ktorá pri brušnej časti postupne prechádza v bledšiu až žltú. Lysá forma kapra je stavbou tela podobná zrkadlovej forme, má však pozdĺž bočnej čiary len jednu radu veľkých šupín, ďalšia rada drobných šupín lemuje chrbtovú plutvu. Niekoľko väčších šupín je akoby rozhádzaných najmä pri plutvách.

Samozrejme takmer všetky tieto rybničné formy kaprov sú z umelého výteru a do rybárskych revírov sú dodávané ako násada v rôznych štádiách, ako kapor rýchlený, jednorôčik, dvojročný, prípadne trojročný. Tieto kapry nežijú z prirodzenej potravy, ale sú v rybníkoch kŕmené a tým dosahujú veľmi rýchly rast a váhu. Keď porovnávame sazana z Dunaja, pri dosiahnutí troch rokov života, má len okolo 30 cm a váhu 60 dekov. Naproti tomu šľachtený kapor kŕmený v rybníku, v treťom roku dosahuje dĺžku 40 až 50 cm a niekedy i viac a váhu 2,00 až 2,5 kg.“

Zdroj: http://referaty.atlas.sk/prirodne-vedy/biologia-a-geologia/21003/kapor

Ako som sa s nimi spriatelil?

Najradšej chodím tieto prefíkané ryby fotografovať do okolia Gabčíkova. Už si na mňa za ten čas zvykli a stratili svoju plachosť. Veď niet sa ani čomu diviť. Nosím im neustále rôzne pochúťky, ktorých zloženie je výrobným tajomstvom mojich priateľov z cechu rybárskeho. Boillies, betaíny, aplikátory, kukurica, syrová, medová, cesnakovo-krevetová aróma, lístkové cesto a iné. Z toho všetkého a oveľa viac, uhádnuť ten správny pomer ingrediencií a zázrak je hotový. Bolo by toho aj na menšiu kuchársku knihu. Neveríte? Skúste niekedy nazrieť do nejakého rybárskeho obchodu, koľko rôznych hotových návnad, prípravkov alebo polotovarov existuje len pre kaprov. Kapre si môžu vyberať ako v nejakej luxusnej reštaurácii.

Dnes hlásili predpoveď počasia na víkend. Bola pozitívna. Slnečno, teplo. Nezaváhal som ani na chvíľu a dohodol som si v rodine voľný deň iba pre seba. V práci som už nemohol obsedieť, ako som sa tešil na stretnutie so šupinatými kamarátmi. Nevidel som sa s nimi skoro od zimy. Pred nástupom zimy sa mi vždy niekam ukryjú na ich zimovisko. Tri roky stále hľadám to miesto, kde sa na zimu ukladajú do bahnitého dna alebo k nejakému kmeňu potopeného stromu. Bohužiaľ zatiaľ bezvýsledne.

Nadišiel víkend. Skoro ráno (moja rodina tvrdí, že ostatní ľudia majú ešte noc) štartujem „približovadlo“. Slabá hodinka a som na mieste. Breh je zarastený vysokou trávou. Moji šupináči sa určite niekde vyhrievajú v plytkej vode, priamo pod brehom. Hľadám takmer pol hodiny. Nič. Po kaproch ani chýru ani slychu. Dúfam, že ma nespozorovali ako sa zakrádam na brehu, hoci za moje priblíženie by sa nemusel hanbiť ani vojak z prieskumného komanda! Už som to pomaly vzdal a bác!

Ani nie v 50 cm vode, medzi vysokým rákosím, vyhrievalo svoje zlatohnedé chrbty sedem šupináčov, niečo medzi 6–15 kg. Rýchlosťou svetla som utekal k autu, vhupol som do sucháča (suchý potápačský oblek, v ktorom nedochádza telo potápača k priamemu kontaktu s vodou) podobným spôsobom, ako sa obliekala jedna z postavičiek známeho detského seriálu „A je to“ a s fotoaparátom v ruke som vkĺzol do vody niekoľko desiatok metrov pod kaprím diskusným krúžkom. Plávam proti prúdu. Predsa si nezakalím vodu. Ticho sa približujem po hladine ku kaprom. Len preboha nevydýchnuť prudko do šnorchla, neurobiť nesprávny pohyb. Kapre sú v momente preč. Pociťujem u toho vždy vzrušenie. Niečo podobné, ako keď rybár zasekne rybu a čaká čo to bude. V zelenomodrom nekonečne, rozprestierajúcom sa pred mojou potápačskou maskou sa začínajú črtať obrysy prvého kapríka. Pláva priamo oproti mne. Starší bratia ho iste poslali na prieskum. Už ho mám na meter od seba. Zvedavo si obzerá podivné stvorenie, ktoré ho každú chvíľu oslepuje „toť opäť môj blesk“. Keď zistí, že je to rovnaké čudo, čo ich pravidelne navštevuje, „krauluje“ si to k starším a väčším chlapákom. Približujem sa k nim. Som na „dostrel“, samozrejme, fotoaparátu. Spoznávam v nich svojich figurantov z môjho kurzu fotografovania. Najväčší zo skupiny, asi 15 kg kapor, má chvostovú plutvu rozstrapkanú ako zástava po bitke u Slavkova. Dal som mu meno Pepo. Ani neviem prečo. Pláva na čele konvoja, absolútne bez strachu. Víta ma. Milujem tieto chvíle. Opatrne, milimeter po milimetri obraciam objektív v smere jeho plavby. Za ním nasleduje zostatok stáda. Dokonca sa medzi nimi tmolia dva statné karasy obyčajné. Neviem, čo skôr fotografovať. Moji šupinatí priatelia mi plávajú rovno do objektívu. Nemôžem ani poriadne fotiť. Opatrným pohybom vyberám z vrecka obleku ráno vyrobenú pochúťku z cesta, kukurice a syrovej príchute. Drvím ju medzi rukami, no šupináči nemajú dnes záujem. Škoda, mohol som konečne urobiť fotky kaprích hodov. Neustále sa po kúsku posúvam hore prúdom. Stádo ma už oboplávalo a ostalo mi za plutvami. Kúsky cesta odniesol prúd a klesli na plytké bahnité dno.

Skupinka kaprov na čele s Pepom. Trochu si ma obzreli a keď zistili, že som to ja, dovolili mi, aby som ich ďalej sledoval.	Kapre vedia byť až tak veľmi nevšímavé pri hľadaní potravy, že je to až neuveriteľné.

Stálo stretnutie s Kaprami za to?

Vypol som fotoaparát a poslednýkrát som sa opatrne, ako mi môj krk dovolil, obrátil za šupináčmi. Od zúrivosti som vychŕlil do šnorchla všetky možné nadávky, ktoré poznám. Kaprie stádo hodovalo niekoľko metrov za mnou na mojich „koláčikoch“. Zapínam opäť fotoaparát a otáčam sa ako helikoptéra na mieste. Rybí kamaráti to v momente zaregistrovali a zmizli za hranicou viditeľnosti. Škoda. Už som sa videl, ako sa kochám vydarenými fotografiami kaprej hostiny. No nič, možno nabudúce. Ale tých 10 minút stretnutia stálo za to. Takých priateľov nestretávame predsa každý deň, no nie?

Peter Sumec Sýkora

Použitá literatúra:
referaty.atlas.sk – Prírodné vedy – kapor (autor – wetko):
http://referaty.atlas.sk/prirodne-vedy/biologia-a-geologia/21003/kapor
Vladimír Hanák: Vzpomínka na Evžena Balona, živa 6/2013
http://ziva.avcr.cz/files/ziva/pdf/obsah-kuleru-str-cxvii-cxxx-pdf-nahled.pdf

Pozrite si: Ilustračné fotografie a video