JASKYŇA? V momente mi naskočila husia koža z predstavy zblúdených potápačov v zakalenej vode jaskynného systému, bezradne hľadajúcich navždy stratenú šnúru, ktorá ich nedávno spájala s prítomnosťou a budúcnosťou. „Zbláznil si sa?“ spýtal som sa ho. Nemáme potrebné vybavenie a o skúsenostiach a výcviku ani nehovorím. Žiaden strach. Po suchej ceste nás povedú domáci jaskyniari a my sa len skúsime pozrieť na jeden sifón, resp. preveríme ho, či je za ním ďalšia suchá cesta. Dovnútra pôjdeme normálne po dvoch, sem-tam prekročíme nejakú skalu, trochu sa pouhýňame pred stalaktitmi a sme pri vode. Tam sa ustrojíme, vyviažeme a pozrieme sa do tunela v priemere asi 3 metre. Na jeho konci bude buď suchý dóm, alebo bude slepý. Jaskyniari to majú zmapované. Apropo, naša diera sa nachádza na východnom Slovensku a má názov Hučiaca jaskyňa.
„No, neviem, neviem,“ opäť som pochybovačne odpovedal. Prítomnosť registrovaných, skúsených domácich jaskyniarov ma však upokojila. Kolega vidiac moje obavy ma presviedčal, že dĺžka suchej cesty je „len“ približne 1 km, takže to bude v podstate výlet. To nie je veľa, pomyslelo som si. OK, naznačil som notoricky známym signálom. To som však vôbec netušil, čo to znamená, keď sa povie 1 km v jaskyni. Prekvapenie ma ešte len čakalo.

Zosilnené steny vchodu do jaskyne Hučiaca vyvieracka na východnom Slovensku.	Tesne pred ponorom v sifóne, ktorý nám nakoniec dal poriadne zabrať.

Začali sme horúčkovito zháňať od priateľov horolezcov a jaskyniarov materiál, ktorý budeme potrebovať. Laná, karabíny, helmy, svetlá - čelovky, karbidky, ochranné overaly a všetko možné, čo by sme mohli potrebovať vrátane zdravotníckeho materiálu, keby náhodou. Nebolo to síce až tak dávno, ale mali sme stále len klasické automatiky Tajfunky, celogumové plutvy Najady, neoprény – plechoprény z bývalého Gottwaldova, veci väčšinou z bývalého DOS-u (pre neznalých, to bola zväzarmovská predajňa v Petržalke, kam sme chodili obdivovať potápačský equipment dovezený z ďalekého Aquacentra v susedných Čechách). Luxus bola maximálne nejaká maska dovezená z Rakúska či Nemecka.
Jaskyniarskych, resp. speleologických príručiek a kníh bolo málo ako šafranu .Väčšinou išlo len o články v nedostupných časopisoch a oxeroxovaných knižkách zvonku. O internete sme ani nechyrovali.

Postupne nám naše vybavenie zaberalo viac a viac miesta, pričom akciu sme plánovali len na štyri dni. V prvý deň príchod na miesto, druhý nanosenie materiálu na miesto ponoru, tretí deň ponor s vynesením materiálu a štvrtý deň cesta domov. Také ľahké. Dopravný prostriedok bola klasická Avia plná potápačských „desín“, kompresor, nekonečné zväzky lán, stany, spacáky, bandasky s pitnou vodou plus veľa potrebných vecí. Náš tím pozostával zo štyroch členov nášho potápačského klubu Astacus. Support tím na varenie a udržiavanie riadeného chaosu tvorili dve manželky spolu so zberačmi odpadu a nepoužiteľných otcov dvoch detí.

Cesta ubiehala v pohode. Vodič s navigátorom zabrali kabínu. Ostatní sa usalašili na podlahe medzi naukladaným materiálom vo štvorcovej krabici „luxusnej“ Avie. Vzhľadom na kvalitu tlmičov nepotreboval nikto z posádky ani pohojdať. Všetci zaspali bez problémov až na to, že po precitnutí sa poväčšine zobúdzali úplne na inom mieste ako zaspávali. Bolo zhruba okolo druhej hodiny nad ránom, keď Avia prudko zabrzdila. Vonku sa rozliehal krik, ktorý sa miešal so psím štekotom. Postupne silneli kroky a hlasy prichádzajúcich osôb. Zadné, krídlové dvere Avie sa zrazu rozleteli. Všetci sme boli ticho ako myši. Neznámy hlas sa pýtal nášho vodiča, čo to vezie. Vtom si jedno dieťa v spánku kýchlo. Okamžite sme počuli cvaknutie uzáveru samopalu. Na náš potápačský kompresor sa vydriapal vlčiak. Súbežne neznáma osoba zrevala všetci von a ruky za hlavu. Nechápali sme čo sa deje, ale poslúchli sme, pretože tu už končila sranda. Muselo sa stať niečo vážne. Celá posádka nákladného priestoru Avie vypochodovala von. Uvideli sme vojakov a policajtov so samopalmi (vzor 58) a „škorpíkmi“ mieriacimi na naše maličkosti. Postupne nám po jednom posvietili do tváre, pričom stále kričali, aby sme sa nehýbali. Stále sme nechápali. Naozaj sme dostali strach, hlavne keď sme zbadali za stojacimi vojakmi asi 10 m od Avie pieskové vrecia, za ktorými sa skrýval ľahký guľomet. Po vynútenej identifikácii našich osôb a prehliadke auta sa situácia chvalabohu upokojila. Jeden policajt nám vysvetlil, že utieklo z Leopoldova niekoľko väzňov, pričom postrieľali dozorcov, zobrali ich zbrane a sú na úteku. Preto sa takto pohybovať, hlavne v dopravnom prostriedku určenom len na prevoz materiálu, je teraz veľmi riskantné. Po tomto incidente nám nebolo do reči. Uvedomovali sme si vážnosť situácie. Čo keby nás väzni stopli. Nechceli sme na to ani pomyslieť. Pomaly sme sa približovali k nášmu cieľu, na ktorý sme takmer, vďaka tomuto nepríjemnému zážitku skoro zabudli. Čakalo nás ešte asi 100 km. Napriek nočnému prekvapeniu sme všetci opäť zaspali. Samozrejme, okrem vodiča a navigátora.

Na miesto určenia dorazila naša výprava nad ránom. Bolo päť hodín. Vodič s navigátorom a jeho manželkou nás nechali nerušene dosnívať naše sny medzi poprehadzovaným materiálom. Okolo ôsmej hodiny sme všetci boli na nohách. Začala sa okamžitá výstavba tábora pozostávajúceho zo štyroch stanov pre mužstvo a jedeného stanu pre uskladnenie materiálu. Po dvoch hodinách neorganizovaného chaosu sa zmenil tento chaos na organizovaný. Na menšej planine pod lesom stálo päť stanov umiestnených do kruhu. V strede sa vynímalo ohnisko ako miesto zasadania rady starších, na ktorom budeme pripravovať plán prieniku do jaskyne. Náš support tím nám pripravil obed. Všetci sme sa vrhli na kotlík s gulášom ako vlci, veď obed dnes zastupoval aj raňajky. Medzitým prišli aj naši kolegovia, miestni jaskyniari, s ktorými bolo na dnes dohovorené stretnutie. Pohostili sme ich obedom a usadli k ohnisku. Jaskyniar Jožo (hlavný boss) nám dopodrobna opísal našu cestu v jaskyni, ktorú sme mali na druhý deň absolvovať. Názorne nám predviedol, ako sa budeme v jaskyni pohybovať. Zdôrazňoval, že všetci budeme musieť akceptovať jeho pokyny, čo malo znamenať, keď povie ľavá ruka dopredu, dáme dopredu najprv ľavú ruku a nie pravú. „Načo nám hovorí takéto rady?“ spýtal som sa kolegu, ktorý mi na začiatku opisoval, že cesta do jaskyne bude po dvoch. Jožo to počul a s úsmevom mi odpovedal, že 80 % suchej cesty k miestu zanorenia bude plazivka. Vystrieť kosti si budeme môcť len v dvoch dómoch, ktoré objavili pri prieskume ich jaskyne. No to ma podrž, pomyslel som si. Aaale, snáď to nebude také husté, upokojoval som svoju aktivovanú predstavivosť. Skutočnosť však bola nad všetky moje očakávanie. Horšia.

Po brífingu a zoznámení sa s jaskyňou prostredníctvom Jožovho nákresu sme skontrolovali a pripravili výstroj. Všetko vrátane fliaš sme riadne zabalili do nepremokavých vakov. Okrem toho, že nejaký prameň tiekol miestami cez plazivku, všade nás čakalo plno ílu, najmä na konci našej cesty pred vstupom do vody. Môj starý dobrý foťák Practica BC 1 Electronic s bleskom som zabalil do niekoľkých vrstiev fólie a látok, aby sa nerozbil a prežil. To, že nakoniec prežil dokazujú aj priložené fotografie. Síce čierno biele, ale predsa. Poobede jaskyniari odišli. Dohodli sme sa na stretnutí ráno o 4:00 hod.

Vstup do jaskyne sa nachádzal asi 60 m neďaleko nášho tábora. Bol umiestnený v skalnej stene a čo ma šokovalo, nebol to žiadny vstup (viď fotografia) ako ho hrdo nazývali Jožo s kamarátom, ale obyčajná diera vystužená asi 150 cm vysokými drevenými podperami. To ste mali vidieť, keď sme ten vchod objavili. Jožo sa potmehúdsky uškŕňal, bola to len taká polovičná diera a teraz z toho máte vďaka našej pracovitosti vchod ako do zámku, nezabudol podotknúť. No to už je mi len vchod, veď sa tam ani nezmestím, skepticky som poznamenal. Jožo meral asi 175 cm, jeho kolega jaskyniar bol o niečo vyšší. Čo ja s mojimi 190 cm? Začínal som tušiť problémy. Keď to nepôjde, vrátim sa naspäť, prehlásil som okamžite. Nikto nič nenamietal, pretože zbytočné hrdinstvo sa medzi nami a ani chalanmi z jaskyniarskej skupiny nenosilo. „Uvidíš sám. Ak sa ti to nebude zdať môžeš sa vrátiť.“ odpovedal Jozef. To som opäť netušil, že ak by som sa chcel vrátiť a nebol by som posledný, bol by to trochu problém, pretože cez plazivku nebolo poväčšine možné prepchať sa popri inej osobe. Nádej otočiť sa naspäť som mal len v dómoch, kde to bolo možné vzhľadom na ich rozlohu. Po tomto pozitívnom naladení som zavelil ostatku mužstva a išlo sa spať. Na zajtra budeme potrebovať veľa energie takže žiadny alkohol. Večierka sa konala na počudovanie manželiek a detí o 8:00 večer.

Druhý deň ráno sme sa všetci zobudili ešte za tmy, naraňajkovali sme sa cereálnymi tyčinkami a zapili to odporným Isostarom. Žiadne ťažké jedlo ani močopudná kávička. Začalo sa obliekanie do našich neoprénov – plechoprénov vyrobených ešte za totáča v Gottwaldove (pre mladšie ročníky dnešný Zlín). Obleky sa vyznačovali dosť veľkou neprispôsobilosťou, takže zohnutá ruka alebo noha sa sama narovnala do pôvodného stavu. Ale boli sme radi aj za takéto obleky. Zvyk je zvyk. Na naše obleky sme si s hrdosťou poobliekali červené jaskyniarske overaly. Na pás sa zacvakli banícke batérie, trochu viac utesnené ako bolo zvykom. Čelovka putovala na prilbu a prilba na hlavu. Karbidky nakoniec ostali v stane, pretože sme s nimi nemali skúsenosti. Samozrejme, okrem domácich.

Krátko pred 4:00 hod dorazil náš jaskyniar – vodca Jožo so svojím kolegom. Po problematickom nasúkaní jaskyniarov do plechoprénov sa náš tím zoradil pred jaskyňou. Každý z nás dostal nejaké bremeno, o ktoré sa bude musieť starať aj keby mal dušu vypustiť. Bremeno predstavovala 10 lit. fľaša, automatika, maska, plutvy, lano, potápačský úväz, baterka. Niekto niesol aj pitnú vodu, nejaké energiou nabité potraviny, náhradné batérie. Keď sa balili tieto vaky, robili sme to najmenej trikrát a vždy sa niečo našlo, čo majiteľ vaku odložil ako nepotrebnú vec. Každý gram navyše vážil na ceste späť najmenej kilo.

Do tímu sa nám prihlásila aj jedna kolegova manželka, ktorá to chcela vyskúšať. Varovali sme ju, že to nebude prechádzka ružovou záhradou, no nedala sa odbiť. Dobre, povedal jej Jožo. Potom potichu dodal smerom k jej mužskej polovičke: „No čo, aspoň si nájdeš novú a lepšiu, keď to nezvládne. Nikto ju naspäť ťahať nebude, to si píš.“

Konečne sme sa pohli. Do jaskyne sa vstupovalo naozaj po dvoch nohách. Po 3 metroch sa ale všetci prikrčili. Absolvovali sme komín hlboký asi 4 až 5 m. Našťastie nebol kolmý, klesal pozvoľne. Po zdolaní komína začala Jožova plazivka. Prvý išiel, samozrejme, Jožo, po ňom kolegova polovička, moja maličkosť, druhý jaskyniar a koniec uzatvárali pôvodca tejto výpravy a ďalší kolega – potápač z nášho klubu. Po pár metroch sme sa v „plechoprénoch“ potili až nám spod overalov vychádzala para. Všetci boli za chvíľu neuveriteľne smädní. Mali chuť chlipnúť si z ľadového potôčika, ktorý nám tajomne zurčal pod bruchami a drevenými doskami zakrývajúcimi nerovnosti povrchu v plazivke. „Pravá ruka, hlava, ľavú nechať pri tele a poďme, poďme. Neskúšajte ľavú ruku dávať dopredu ako prvú! „Do r...“, počujem za sebou, „zasekol som sa“, kričí kolega niekde vzadu. „Čo mám robiť?“ „Nič, len zopakuj pár ťahov odzadu a potom oprav chybný ťah a ideš“, kričí na nás Jožo striedavo s jeho parťákom, jaskyniarskych benjamínkov. No, je to veselé. Odieram si celé telo o ostré výbežky skál, ak urobíte zlý pohyb, zaseknete sa. Potom trčíte bezmocne v diere, ktorá má priemer nie väčší ako vaše telo. Cítite sa ako v kukle, ktorá nikdy nepraskne a vy nemáte šancu vyletieť von za životodarným slnkom. Opatrne posúvam môj vak s foťákom, pričom si opäť farbím telo do modra od budúcich modrín. Radšej ja, ako rozbiť moju zlatú Practicu, hovorím si v duchu a nahnevane posúvam vak s fľašou. Zdá sa mi, že sa vôbec nehýbem. Zrazu ma niečo začne studeniť na bruchu. To nič, to len nežná polovička predo mnou posunula v plazivke jednu dosku zakrývajúcu prameň pretekajúci plazivkou. Ja som si tak vložil moje brucho s príslušenstvom do mini jazierka s ľadovou vodou. Bóže, tá je ale studená, kričím a nadávam tentoraz ja. Počkaj až budeme vonku, strojím sa na kolegovu manželku. Neprežiješ, aj keď sa odtiaľto dostaneš!

Postupujeme pomaly. Nakoniec sa dostávame z plazivky von. Sme v prvom dóme. Nie je to nič svetoborné ako v mexických cenotoch, zopár stalaktitov a stalagmitov. Svietime si všetkým možným na nádhernú výzdobu jaskyne. Jožo nám ukazuje rôzne jaskynné útvary, nesúce najprapodivnejšie mená. Všetci sme však najšťastnejší z toho, že sa môžeme postaviť na vlastné nohy. Naše červené overaly sú oranžovo hnedé. Íl je všadeprítomný. Tak a ideme na druhú časť našej prechádzky, vytešuje sa Jožo a mizne v neznámej diere. Predtým nám však stihne v krátkosti vysvetliť (dnes tomu hovoríme brífing), že nás čaká niekoľko véčiek s malým uhlom asi tak 45°. To znamená, že chodby sa lámu v takomto nezvyklom tvare. Dostať sa do ich druhej, zalomenej časti, nebude nič jednoduché. Hlavne, ak nemáte pod nohami pevnú cestu a svoje nohy kladiete do uzučkej pukliny, zlomu, ktorý vedie niekoľko desiatok metrov pod vami. Do takejto pukliny síce nespadnete, pretože je veľmi úzka, ale dávať do nej neustále nohu a snažiť sa v nej chodiť tiež nie je bohviečo. Toho roku sa všetkým urodilo veľa otlakov. Dopracoval som sa k prvému véčku. No hadia žena by tu mala čo robiť. Prišiel rad na mňa. Chodba končila pevnou stenou, len naľavo odo mňa sa nachádzal malý otvor, opäť plazivka s malým plató. Zlom steny véčka bol ostrý ako skalpel. Najprv som horko ťažko vmixoval môj úbohý foťáčik na plató. Postupne za ním putoval aj vak s fľašou. Fľaša bola väčšia a nemohol som ju zastrčiť v smere véčka v druhej časti chodby. Neustále sa zachytávala s celým vakom o výstupky v stene. Asi po 10 minútach, nadávajúc, preklínajúc organizátora tejto akcie, sa vak s fľašou dostal do druhej časti véčka. Ešteže bol kolega ďaleko za mnou. Súdiac však podľa jeho škodoradostných pripomienok, moje hlasné pripomienky dobre počul. „Ak sa ti zašprajcovala noha, tak si ju odrež, my ti ju zoberieme a v druhom dóme prišijeme. Ale už sa pohni, došiel mi akumulátor a nemôžem pozerať telku.“ takto a inak podporoval moju psychiku. Jaskyniar za mnou mi trpezlivo radil ako na to. Naozaj, za pár sekúnd som bol v druhej časti véčka aj ja. Super. Takto sa mi to páči, potešil som sa najmä ako som zbadal rozširujúcu sa časť cesty. Strop sa dvíhal. Trochu som sa narovnal. Predo mnou sa týčil asi 3 metrový zával z ílu. Bolo ho treba preliezť. Na konci v spomínanej výške mal okienko. Nedalo sa naň vyškriabať. Jožo spustil lano s okami a s božou pomocou som sa  ho snažil prekonať. Išlo to veľmi ťažko, bol som naozaj na konci so silami. Vydrž, povzbudzoval ma Jožo. Začal som sa na seba hnevať, že som si pridal starosti a kilá navyše s vakom s fotoaparátom. Ženská účastníčka predo mnou toho mala tiež naozaj dosť, hoci ako slabšie pohlavie niesla iba seba. V duchu som jej závidel.
Po prekonaní ílovej hory sme sa opäť ocitli v plazivke, ktorá tentoraz smerovala niekde nahor. Od netrpezlivosti, kedy už budeme pri vode v druhom dóme som napočudovanie zrýchlil tempo. Odrazu sa tesne nado mnou objavila sedacia časť kamarátovej manželky. Na erotické predstavy som už nemal síl myslieť. Chvíľu nemohla nahmatať pravou nohou nejaký výbežok o ktorý by sa oprela svojou ladnou, gumenou čižmou a posunula sa dopredu k vytúženému cieľu. Zrazu ho nahmatala. Zaprela sa doň nohou s takou silou, že ma skoro zhodila na môj milovaný fotoaparát. Ten výbežok bolo totiž moje pravé líce. Držal som statočne. Keď konečne presunula svoju gumenú čižmu z mojej tváre na skutočný kameň, vypľul som na ňu všetky možné nadávky v slovensko-maďarsko-nemecko-anglickej verzii. Otočila sa. Keď zbadala na mojom líci dezén jej čižmy, začala sa smiať. Ešteže som v tej chvíli držal vak s fľašou a fotoaparátom. Inak by už bol kolega vdovec.

Do druhého dómu sme sa dostali už bez väčších nehôd a aj ďalšie véčka sme prekonali pomerne bez väčších problémov. Druhý dóm bol oveľa väčší ako prvý. Dostať sa k vode nebolo ľahké. Museli sme prekonať ílové kopce, na ktorých sa neuveriteľne šmýkalo. Vypomáhali sme si lanami a karabínami. Po menších problémoch sme sa všetci dostali k priezračnej vode. Pohľad do čistej vody nás naplnil novou energiou. Únava bola preč. Očistili sme vaky od nánosu ílu. Výstroj sme opatrne vybrali (teda okrem fotoaparátu), poukladali na dohodnuté miesto. Zajtrajšie vybaľovanie by znamenalo stratu času a energie. Laná (zlaté, dnes používané navijaky a cievky) sme taktiež natiahli a skontrolovali. Uzly po niekoľkých metroch už boli pred vstupom do jaskyne pripravené.
Všetci sa posilnili tyčinkami a vydali sa na spiatočnú cestu. Návrat sme zvládli napriek našej únave a vysileniu rýchlejšie ako cestu k druhému dómu. Materiál totiž ostal v dóme pri vode a zvykli sme si aj na spôsob pohybovania sa v takýchto priestoroch. Keď sme sa dostali von z jaskyne, schyľovalo sa už k letnému večeru. Ešte nikdy som tak rád nedýchal čerstvý vzduch a s pokorou nepozeral na pomaly zapadajúce slnko. Nasledovalo odstrojenie, vyčistenie výstroja a účastníkov. A samozrejme, zhodnotenie dnešného dňa spolu s prípravou na zajtrajšok. O tom, že bude náročnejší sme všetci vedeli. Pôjdeme pod vodu. Tam končí sranda. Prebrali sme možné varianty nehôd (kyslík bol prítomný v jednom vaku v jaskyni), dohodli sme telefónne čísla, kam bude ostatný support tím volať v prípade, ak sa do dohodnutej hodiny nevrátime, upovedomili sme o akcii miestnych jaskyniarov. Uvedomovali sme si, že v prípade nehody (aj zlomeniny) bude transport postihnutého veľmi problematický, ale nedokázalo nás to odradiť. Vo vakoch, ktoré odpočívali v druhom dóme sa nachádzali aj dlahy a potrebný zdravotnícky materiál. Ženská časť spolu s jedným našim účastníkom zajtra ostanú v tábore aj spolu s ďalšími jaskyniarmi, ktorí prídu do tábora pre každý prípad. Po debrífingu dnešného dňa a brífingu na zajtrajší deň sme do seba natlačili ľahkú večeru (žiadne knedlo, vepřo, zelo, ani alkohol) a zaspali spánkom spravodlivých. Chvíľu, kým som zaspal, ma prenasledovala predstava straty vodiaceho lana v jaskyni. Ak to bude náročné a nebude sa na to niekto cítiť, ponor okamžite ukončíme, upokojoval som myseľ našou spoločnou dohodou. Nakoniec som zaspal aj ja.

Tretí deň sa začal opäť skoro ráno. Jožo so sprievodom už čakal pri vchode do jaskyne. Každý poznal svoju úlohu. Ja pôjdem s Viktorom do vody, Tibor bude poistka a ostatní sprievod. Cestu do druhého dómu sme zvládli za polovičný čas. Boli sme plní očakávania, čo nás čaká pod vodou. Prekonáme sifón a objavíme nový dóm? Takéto a podobné myšlienky nám vírili v hlave. Dostať sa tam, kde ešte nevkročila ľudská noha bola veľmi vzrušujúca predstava pre každého z nás. Prišli sme na miesto ponoru. Na chrbty (ubolené a doudierané) sme si naložili naše „desiny“. Nasledovalo preskúšanie funkčnosti Tajfuniek. Dohodli sa signály s navigátorom. Vliezli sme do vody. Na moje prekvapenie voda bola zakalená. Dofrasa, nebude to naozaj žiadna prechádzka ružovou záhradou, pomyslel som si a ponoril som sa do oranžovo hnedej zmesi vody a čiastočiek ílu. Počas včerajšej noci výdatne popršalo a pramienky dažďovej vody, stekajúce do jaskyne rôznymi puklinami a inými tajomnými cestami, urobili z priezračnej vody špinavú vodu z kaluže. Svetlo mojej lampy (pre pamätníkov Sonar od Aquacentra, zabudnite na nejaké HID-ky, halogénky a podobne) ledva dosvietilo na môj ruský hĺbkomer. Jaskyniarska čelovka bola o niečo lepšia. Viktora som si musel pritiahnuť priamo k maske, ak som mu chcel niečo naznačiť. Mal som vôbec problém vidieť mu do tváre zo vzdialenosti niekoľkých centimetrov. Po takejto degustácii sme sa na hladine dohodli na hmatových signáloch. Zacvakol som karabínu od potápačského úväzu a obidvaja sme sa zanorili. Viktor mal na sebe uviazané lano a ja som sa za ním pohyboval na úväze. Pre istotu som ešte lano nechal kĺzať v očku, tvorenom palcom a ukazovákom mojej ľavej ruky. Po niekoľkých metroch sa voda vyčistila. Napriek tomu však mala ďaleko od tej, ktorú sme videli včera na tomto mieste. Viditeľnosť sme odhadli na 5 metrov. Pomaly sme sa posúvali tunelom do neznáma. Mal v priemere asi 3,5 metra. Zrazu som pred sebou uvidel, resp. nahmatal stenu. Kde je tunel? Viktor sa predo mnou znenazdajky stratil. Podľa slabého svetla som ho uvidel pod sebou. Pochopil som. Tunel klesal kolmo nadol. Podľa uzlov na lane som odpočítal asi 60 metrov od miesta zanorenia. Žiadna vzdialenosť. Mal som však pocit, akoby sme sa zanorili minimálne pred hodinou a preplávali celý kilometer. Hĺbkomer ukazoval 3 metre. Zanoril som sa do tunela a dostihol som Viktora, ktorý na mňa čakal asi vo 8 metroch. Vymenili sme si hmatom signály. Všetko ok, stlačil mi Viktor ruku podľa dopredu dohodnutého signálu. Ok, odpovedal som mu rovnakým stlačením ruky. Ideme ďalej. Posúvali sme sa hlbšie. Voda bola čoraz kalnejšia. Čiastočky usadenín, ktoré sme zvírili hore pri vstupe do komína klesali na dno a zakalili nám vodu. Zrazu môj buddy zastal. Chvíľu som čakal, čo sa bude diať. Nejasne som videl, že mi Viktor niečo ukazuje a naznačuje koniec. Po chvíli som pochopil. Tunel bol v 12 metroch zavalený kamením. Kúsok po kúsku som hmatom a s maskou prilepenou na stene skúmal, či je to naozaj pravda. Bola. Tunel bol nepriechodný. Vymenili sme si signál na návrat. Teraz sme sa otočili. Ja som išiel prvý a Viktor za mnou. Náš navigátor po dohodnutom signáli začal ťahať lano opatrne von z vody. Stúpali sme z kolmého tunela nahor do jeho plytšej časti. Odrazu som narazil jaskyniarskou helmou, ktorá trónila po celý čas na mojej hlave, do steny. Preľakol som sa. Lano mám v ruke, skontroloval som úväz s karabínou. Všetko sedelo. Viktorove svetlo slabo sliepňalo niekde podo mnou. Skoro vôbec som ho nevidel. Hlavne pokoj. Vo fľaši je dosť vzduchu, som len na začiatku druhej tretiny. Manometer ukazoval pohodu. Vystrel som ruky dopredu a druhou rukou som začal prehmatávať lano. Bolo voľné. Dal som opätovný signál navigátorovi a lano sa naplo. Po hmate som zistil, že vedie nahor, ale v akomsi zalomenom uhle. No jasné! Navigátor neudržiaval lano napnuté, pravdepodobne sa zachytilo o nejaký výbežok v plytkej časti tunela a voľná časť skĺzla pod nejaký menší previs v tuneli. Pod ním sme sa nachádzali práve my. Vyrúčkoval som po lane spod previsu. Vydýchol som si. Skontroloval som Viktora, ktorý čakal poslušne podo mnou. Chladná hlava je najlepšie, čo človek v takejto situácii môže urobiť. Modlil som sa, aby som nespanikáril. Zamestnal som sa špekulovaním „ako je to možné, lano je tam, kde má byť a nad hlavou mám skalu“ a na strach a stres som zabudol. Našťastie.

Vynorili sme sa do plytkého tunela. Opäť sme sa ubezpečili hmatom, že sme obaja ok a rýchlosťou blesku sme vyplávali von. Keď som uvidel hladinu asi 20 cm od mojej masky (viditeľnosť bola takmer nulová, žabí kop, správny trim, krídlo, stage, o tom sme nemali ani potuchy), upokojil som sa. Jožo netrpezlivo pobiehal po malej skale vyčnievajúcej z vody. „No čo, je tam? Ako ste boli ďaleko?“ zasypal ma prívalom otázok. Zával, precedil som cez zuby. Hnusná chuť gumového náustku automatiky a ľadová voda mi stiahla snáď všetky svaly na tvári. Nemal som chuť nič vysvetľovať. Ani Viktor. Bola nám obidvom už zima. Potrebovali sme pohyb. Urobili sme si zopár fotografií do našej klubovej kroniky. Po vynútených pózach náš support tím zabalil naše fľašky a výstroj opäť do vakov. Ja s Viktorom sme sa začali zberať na cestu späť. Boli sme naozaj unavení. Neoprény nás škrtili na celom tele. Zima nám zaliezala pod kožu. Jedinou tepelnou ochranou bolo, no veď viete čo. Nakoniec, záchody tu neboli, tak čo. Hlavne, že sme sa zohriali. Cesta naspäť nám pripadala nekonečná. Začala sa hlásiť únava. Za tie dva dni sa poriadne nahromadila. Na konci asi 150 m pred východom už bol na konci síl aj náš tretí kolega. Naši milí jaskyniari mali ako vždy pohodu. Našu únavu sme vyriešili spevom. Začali sme si pospevovať budovateľské piesne a nakoniec sme to zakončili Internacionálou. Support tím sa pred jaskyňou čudoval, čo to za zvuky vychádzajú z jaskyne. Keď však uvideli po štyroch vychádzať postavy zašpinené od ílu, bolo im všetko jasné. Okamžite nám pomohli povyzliekať sa z overalov a potápačských oblekov. Naša únava sa nedala zamaskovať. Podľa grimás našich pomocníkov sme usúdili, že by naša vôňa vzrušila iba tchora, ale aj ten by musel byť poriadny humusák. Po povinnej očiste sme sa nechali obskakovať ostatnými. Servírovali nám jedlo, nejaké to pivko a s napätím čakali na výsledok. Hlavne jaskyniari, ktorí strážili náš tábor a nás. Alebo manželky mojich kolegov? Chvíľu sme si s Viktorom vychutnávali od napätia nervózne tváre ostatných. Po nejakej polhodinke takéhoto sadizmu sme si povedali, že už bolo dosť trápenia a rozhovorili sme sa o našom dnešnom zážitku. Ani sme sa nenazdali a na tábor sa padol pekný, teplý letný večer. Naši kamaráti z jaskyniarskej skupiny sa pomaly pobrali domov. Už snovali plány na nové akcie do neprebádanej matičky zeme. Ani neviem, ako sme zaspali. Nestačili sme sa ani odplaziť od ohniska do stanov, tak sme bivakovali pod širákom. Štvrtý deň ráno nasledovalo len nudné balenie materiálu, počítanie členov výpravy spolu so zisťovaním majiteľov špinavých ponožiek.

Všetci sa už tešili na teplú vaňu a poriadne jedlo. Za tie štyri dni poniektorí schudli aj o niekoľko kilogramov. Ako diétu však tento spôsob rozhodne neodporúčam.

Z dnešného pohľadu sa na túto výpravu za poznaním pozerám trochu inak ako pre 15 rokmi. Nie som na ten výkon vôbec hrdý, skôr by som povedal, že sme napriek takmer bezproblémovému priebehu akcie dosť nerozumne riskovali. Na druhej strane, nebolo toľko možností, čo sa týka výcviku potápania v jaskyniach, o dostupnosti vyhovujúcej techniky ani nehovorím. Boli sme mladší, plní nadšenia. Snažili sme sa dodržať nejaké pravidlá bezpečnosti, avšak dnes to hodnotím ako čistý amaterizmus. Ak to však porovnám s fatálnymi nehodami, ktoré sa stali len nedávno či už v jaskyniach alebo na otvorenej vode, hlavne keď sú každému k dispozícii možnosti o aký sa nám ani nesnívalo, tak sa dostávam do pomykova. Svoje asi urobili aj časté tréningy v bazéne, kde sme viacerí dýchali z jednej fľaše bez automatiky, len z „kocky“, pričom sme mali naše masky z NDR zvnútra zakryté čiernym papierom a fľašu sme si podávali v bazéne len po hmate. Taktiež dýchanie z ihly tajfúnky (t. j. bez druhého stupňa) nebolo nič neobvyklé. Všetky úkony sa robili, samozrejme, s aj bez masky. Trénovali sme tieto a iné úkony na každom tréningu. Bolo úplne jedno, že sme mali za sebou úspešne ukončené ŠPP alebo Bronz (kvalifikačné stupne ŠPP – škola prístrojového potápania dnes teoreticky P* a Bronz dnes P** CMAS; náročnosť skúšok bola s dnešnými neporovnateľná). Trénovalo sa povinne. Kto nechcel trénovať, nechodil do voľnej vody. Ja som vždy chcel a bavilo ma to. Veď možno práve preto sme našu jaskyniarsku výpravu prežili.

Na konci tejto chodby bol pod vodou komín. Potápač Peter Sýkora v sifóne.	Po návrate z nosenia výstroja do jaskyne nasledovalo odstrojenie a povinná očista.

P.S. Nepokúšajte sa dnes o podobné akcie. Môžu vás stáť život. Absolvujte potrebné kurzy a zabezpečte si zodpovedajúci výstroj. A nezabudnite na prax. Tú si s akýmkoľvek certifikátom potápačskej školy nikdy nekúpite.

---

Ahojte
Keď som prvý krát prečítal tento napínavý príbeh, spríjemnený perličkami z histórie, prial som si aby sa objavil aj na internete, kde sa k nemu môže dostať viacej ľudí. Nie len história, ale aj odkaz autora, robí tento príbeh jedinečným. Vďaka názorným fotografiám, sa čitateľ vie ponoriť do príbehu a prežívať ho s účastníkmi. Ďakujem za tento pekný článok a som presvedčený, že nie je posledný od Petra Sýkoru.

Miroslav Zverka
--------------------------------------------------------------------------------------------