Príbeh  Blue houseEko deňTábor  

Celý kurz sa v podstate niesol v zábavnom až veľmi zábavnom ponímaní. Napríklad: kurz mal začať v piatok priamo na mieste prvého ponoru – čiže na lokalite Senec-Guláška, no v ten deň na obed som ani ja a ani môj buddy nevedel, či sa ho vôbec zúčastníme. Prebehlo pár telefonátov medzi mnou, inštruktorom a buddym (vďaka neskorému nahláseniu na termín, zohnania výstroja a hlavne voľných miest…)
Nakoniec všetko bolo dohodnuté a hurá na potápačské vzdelávanie sa.

Po príchode na miesto stretnutia prebehlo uvítanie – predstavenie. Hneď sme dostali tlačivá na vypísanie údajov, potvrdenie zdravotného stavu, podpisy a pod. Nasledovalo prirovnávanie, skúšanie a rozdávanie erárnej výstroje. Potom bol vydaný povel: „Obliekať a do vody!“ Tak tu som už strácal úsmev a dožadoval sa teórie. Nastal trocha zmätok a aj ostatní sa už začali zaujímať o priebeh prvého ponoru pod názvom dokonalé vyváženie. Náš super inštruktor nás vyzývavo prebehol pohľadom a rozdal študijné podklady. Upozornil nás, že takmer všetko, čo povie, si aj tak nezapamätáme, a preto uprednostňuje postup pri ktorom nám všetko potrebné povie pred ponorom už vo vode.
Napriek tomu sa výnimočne pustil do prednášky. Po prednáške sme sa hrnuli do obliekania, prípravy výstroja a naťahovania s fľašami, veď už bola pokročilá hodina!

V samotnej vode nastalo na brehu doplnenie výstroja o zabudnuté príslušenstvo a hladinové vyváženie sa. Keď prebehli potrebné úkony, dostali sme od inštruktora zákernú otázku: „Tak čo ideme vlastne robiť?“ Nastalo habkanie a strašný rehot. Nasledovalo opätovné zhrnutie teórie a presun po hladine na miesto ponoru k bóji. Ja a buddy sme svoje poznámočky a pripomienky adresovali iba sebe, často s úsmevom či údivom – napríklad taký bubble check… ?

Samotný ponor a priebeh ponoru bol zaujímavý a poučný. Precvičovanie cvikov vyvažovania bolo formou ukážky inštruktorom a následne žiakom. Pri prestávkach a sledovaní ostatných som si všimol prečo neprebieha napríklad ten bubble check. Z ôsmich ľudí pod vodou polovičke dačo „bublalo“, vrátane inštruktora (a aj mňa, ako som sa neskôr dozvedel).

Ďalší ponor – nočné potápanie prebehol ešte v ten deň, teda noc. Vymenenie prázdnych fľašiek, prípadná sebaúdržba... Taktiež došlo k ohodnoteniu nás samotných, čo bolo dobre a čo treba zlepšovať. Zase v úsmevnej atmosfére sme sa preplavili k bójke a hurá na plošinu! Menšie prebehnutie drilu a následné prenasledovanie inštruktora v ±3 metrovej hĺbke a sledovanie rýb či rastlinstva. Občas som sa zadúšal smiechom pri pomyslení, ako nás jeden adept stále sleduje iba z hladiny (chudáčisko si totiž zabudol zobrať opasok aj s olovom). Celkovo išlo zase o vydarený ponor, ktorý sa cestou späť stal ponorom v nulovej viditeľnosti vďaka rozkopanej vode.
Po vylezení z vody sme sa odstrojili, odovzdali výstroj a dohodli sa na nasledujúci deň...

V sobotu, po príchode všetkých účastníkov a zvítaní sa, sme si rozobrali výstroj. Nasledovať mal navigačný ponor. Inštruktor nás zvolal, rozdal kompasy a sám od seba začal s vysvetľovaním významu, účelu a princípu navigácie. Každý osobne si odskúšal na súši trafiť na rovnaké miesto podľa kompasu v smere tam a späť pri dodržaní vzdialenosti, do trojuholníka a do štvorca. Keď bolo dosť teórie a skúšania, zase sme sa po hladine presunuli k bóji a vypukli v smiech. Jednej adeptke sa rozpadol cestou oktopus a chytala paniku. Nasledovala úspešná hladinová rýchlooprava a zanorenie.

Na plošine sme sa rozdelili do dvojíc a inštruktor nám dával úlohy, kde jeden určoval smer podľa kompasu a druhý „meral“ vzdialenosť podľa počtu kopov plutiev. Tento ponor prebiehal fajn – ja a buddy sme dostali určený smer a po návrate na plošinu nám inštruktor vymenil úlohy a zopakovali to. Potom nám zadal uhol a navigáciu do štvorca. V tomto momente sa stal ponor úplne úžasný – po dobrej navigácii a nájdení plošiny sme zistili, že nás nikto nečaká, že nám nemá kto vymeniť úlohy… Spravili sme to preto sami a urobili si ešte jedno kolečko. Po opätovnom nájdení plošiny sme nevideli už vôbec nikoho ani z kurzistov a ani pri pohľade zdola smerom k hladine. Keďže sme mali dostatok vzduchu, začal som poslednú navigáciu do trojuholníka. Samozrejme, po návrate k plošine sme sa vymenili a ponor ukončili so sto percentnou úspešnosťou. Dali sme si ešte zastávočku v troch metroch a hor sa na breh. S potešením sme zistili, že nás už pol hodinu očakávajú a z hladiny sledujú naše cvičenie...

Sotva som ale vyšiel na breh, už sa rozdali nové fľaše a videl som, ako sa kolegovia schádzajú na brehu. Tam, na slniečku a príjemne chladení vo vode, sme dostali informácie o ponore, pri ktorom sa vyhľadávajú a vyzdvihujú predmety. Mali sme nájsť a premiestniť nákladnú pneumatiku. Vďaka dokonalosti môjho buddyho, sme dostali možnosť samostatne po absolvovaní a splnení predpísanej úlohy dokončiť ponor podľa vlastnej chute a nálady. Jednoducho, naše nadšenie z kurzu sa stále len stupňovalo. Samotný ponor sa zmenil miestami vďaka rozvírenému dnu (už z predošlej návštevy) na nulovú viditeľnosť. Našli sme a premiestnili pneumatiku, vypustili a odložili prenášací vak. Jedinečnosť ponoru sme dovŕšili už iba s buddym – na plošine drilovaním vyváženia. Návrat k hladine sme si spestrili výstupom pozdĺž šnúry do troch metrov a v tejto úrovni podľa kompasu smer breh. Zase sme prišli ako poslední, no ja osobne som bol spokojný. Vrátenie výstroja a prezlečenie trvalo krátko, bolo trošku horšie počasie…

Posledný ponor k ukončeniu kurzu sa mal odohrávať v nedeľu na jazere v Uľanoch. Ja som ho nespravil z dôvodu mojej účasti pri pôrode očakávanej dcérky Nellky. K ukončeniu došlo po vzájomnej dohode ja a inštruktor o 14 dní neskôr. Čo som sa potom dozvedel, bolo prekvapujúce – hĺbkový ponor sa konal iba kvôli mne a pre mňa. Dohodol som sa ešte s buddym a najskvelejší zážitok z kurzu sa mohol začať. Na posledné stretnutie som si doniesol čo najviac svojich vecí a požičal si v podstate iba vzduch a baterku. Dohodli sme si pravidlá a plán ponoru. Prekvapil ma precíznejší prístup v plánovaní a príprave. Oblečenie a zanorenie išlo ako po masle. V hĺbke 26 metrov sme dostali menšiu úlohu, aby sme zistili, ako reagujeme v studenej vode a danej hĺbke. Mali sme dostatok času, vzduchu a všetci boli o.k. – dohoda preto bola – ideme hlbšie. Cestou dole som videl svojho prvého úhora. Na samotnom dne bagroviska okrem bahna a zimy nebolo nič. Smerom k bezpečnostnej zastávke sme prešli cez tri vrstvy termoklímy: dno 6,5° C a viditeľnosť asi 5 metrov. V strede bolo mútne a viditeľnosť asi 1 meter. Pri hladine bolo fajn teplučko a viditeľnosť okolo 5 až 8 metrov. Na samotnej zastávke nás čakala a sprevádzala 70 cm šťuka. Proste krásny a v pohodičke ponor.

Dnes, keď píšem toto krátke zhrnutie, už len čakám na zaslanie kartičky. Taktiež neľutujem výber inštruktora, je zábavný, danú tému učiva preberá veselou formou a tým, čo to akosi nejde, to vysvetľuje a ukazuje znova a znova. Samotné „PADI“ chcem aj naďalej z dôvodu, že je najrozšírenejšia organizácia sveta. Samozrejme, cena taktiež rozhodovala. No najväčší dôvod pre môj rýchlokurz – stihnúť všetko do narodenia môjho dieťatka – sa síce nepodaril, no to mi už dnes vôbec nevadí!!!