Niečo o kaproch

Ryba, s ktorou sa stretávam takmer v každom jazere, priehrade alebo v rieke. Nájdete ju na Štrkovci, v Seneckých jazerách, Dunajskej Lužnej, Vojke, v Dunaji a jeho ramenách, na Zlatých pieskoch, Oravskej priehrade, teda skoro vo všetkých vodách Slovenska.

Ako som sa s nimi spriatelil?

Najradšej chodím tieto prefíkané ryby fotografovať do okolia Gabčíkova. Už si na mňa za ten čas zvykli a stratili svoju plachosť. Veď niet sa ani čomu diviť. Nosím im neustále rôzne pochúťky, ktorých zloženie je výrobným tajomstvom mojich priateľov z cechu rybárskeho. Boillies, betaíny, aplikátory, kukurica, syrová, medová, cesnakovo-krevetová aróma, lístkové cesto a iné. Z toho všetkého a oveľa viac, uhádnuť ten správny pomer ingrediencií a zázrak je hotový. Bolo by toho aj na menšiu kuchársku knihu. Neveríte? Skúste niekedy nazrieť do nejakého rybárskeho obchodu, koľko rôznych hotových návnad, prípravkov alebo polotovarov existuje len pre kaprov. Kapre si môžu vyberať ako v nejakej luxusnej reštaurácii.

Dnes hlásili predpoveď počasia na víkend. Bola pozitívna. Slnečno, teplo. Nezaváhal som ani na chvíľu a dohodol som si v rodine voľný deň iba pre seba. V práci som už nemohol obsedieť, ako som sa tešil na stretnutie so šupinatými kamarátmi. Nevidel som sa s nimi skoro od zimy. Pred nástupom zimy sa mi vždy niekam ukryjú na ich zimovisko. Tri roky stále hľadám to miesto, kde sa na zimu ukladajú do bahnitého dna alebo k nejakému kmeňu potopeného stromu. Bohužiaľ zatiaľ bezvýsledne.

Nadišiel víkend. Skoro ráno (moja rodina tvrdí, že ostatní ľudia majú ešte noc) štartujem „približovadlo“. Slabá hodinka a som na mieste. Breh je zarastený vysokou trávou. Moji šupináči sa určite niekde vyhrievajú v plytkej vode, priamo pod brehom. Hľadám takmer pol hodiny. Nič. Po kaproch ani chýru ani slychu. Dúfam, že ma nespozorovali ako sa zakrádam na brehu, hoci za moje priblíženie by sa nemusel hanbiť ani vojak z prieskumného komanda! Už som to pomaly vzdal a bác!

Ani nie v 50 cm vode, medzi vysokým rákosím, vyhrievalo svoje zlatohnedé chrbty sedem šupináčov, niečo medzi 6–15 kg. Rýchlosťou svetla som utekal k autu, vhupol som do sucháča (suchý potápačský oblek, v ktorom nedochádza telo potápača k priamemu kontaktu s vodou) podobným spôsobom, ako sa obliekala jedna z postavičiek známeho detského seriálu „A je to“ a s fotoaparátom v ruke som vkĺzol do vody niekoľko desiatok metrov pod kaprím diskusným krúžkom. Plávam proti prúdu. Predsa si nezakalím vodu. Ticho sa približujem po hladine ku kaprom. Len preboha nevydýchnuť prudko do šnorchla, neurobiť nesprávny pohyb. Kapre sú v momente preč. Pociťujem u toho vždy vzrušenie. Niečo podobné, ako keď rybár zasekne rybu a čaká čo to bude. V zelenomodrom nekonečne, rozprestierajúcom sa pred mojou potápačskou maskou sa začínajú črtať obrysy prvého kapríka. Pláva priamo oproti mne. Starší bratia ho iste poslali na prieskum. Už ho mám na meter od seba. Zvedavo si obzerá podivné stvorenie, ktoré ho každú chvíľu oslepuje „toť opäť môj blesk“. Keď zistí, že je to rovnaké čudo, čo ich pravidelne navštevuje, „krauluje“ si to k starším a väčším chlapákom. Približujem sa k nim. Som na „dostrel“, samozrejme, fotoaparátu. Spoznávam v nich svojich figurantov z môjho kurzu fotografovania. Najväčší zo skupiny, asi 15 kg kapor, má chvostovú plutvu rozstrapkanú ako zástava po bitke u Slavkova. Dal som mu meno Pepo. Ani neviem prečo. Pláva na čele konvoja, absolútne bez strachu. Víta ma. Milujem tieto chvíle. Opatrne, milimeter po milimetri obraciam objektív v smere jeho plavby. Za ním nasleduje zostatok stáda. Dokonca sa medzi nimi tmolia dva statné karasy obyčajné. Neviem, čo skôr fotografovať. Moji šupinatí priatelia mi plávajú rovno do objektívu. Nemôžem ani poriadne fotiť. Opatrným pohybom vyberám z vrecka obleku ráno vyrobenú pochúťku z cesta, kukurice a syrovej príchute. Drvím ju medzi rukami, no šupináči nemajú dnes záujem. Škoda, mohol som konečne urobiť fotky kaprích hodov. Neustále sa po kúsku posúvam hore prúdom. Stádo ma už oboplávalo a ostalo mi za plutvami. Kúsky cesta odniesol prúd a klesli na plytké bahnité dno.

    

Skupinka kaprov na čele s Pepom. Trochu si ma obzreli a keď zistili, že som to ja, dovolili mi, aby som ich ďalej sledoval.	Kapre vedia byť až tak veľmi nevšímavé pri hľadaní potravy, že je to až neuveriteľné.

Stálo stretnutie s Kaprami za to?

Vypol som fotoaparát a poslednýkrát som sa opatrne, ako mi môj krk dovolil, obrátil za šupináčmi. Od zúrivosti som vychŕlil do šnorchla všetky možné nadávky, ktoré poznám. Kaprie stádo hodovalo niekoľko metrov za mnou na mojich „koláčikoch“. Zapínam opäť fotoaparát a otáčam sa ako helikoptéra na mieste. Rybí kamaráti to v momente zaregistrovali a zmizli za hranicou viditeľnosti. Škoda. Už som sa videl, ako sa kochám vydarenými fotografiami kaprej hostiny. No nič, možno nabudúce. Ale tých 10 minút stretnutia stálo za to. Takých priateľov nestretávame predsa každý deň, no nie?

Peter Sumec Sýkora